Pomôž mi, aby som to dokázal sám

Na Montessori lekcie môžete zájsť aj s tými najmenšími, kde po celý čas zostávajú i rodičia. Dieťa sa zvyčajne hrá na svojom koberčeku, ktorý ohraničuje jeho pracovný priestor. Do toho mu iné dieťatko môže vstúpiť len vtedy, keď mu to váš drobček dovolí, a naopak. Deti sa tak učia obdivuhodnému rešpektu, ktorý možno v dnešnej spoločnosti trochu chýba.

Ďalším pravidlom je s niečím sa hrať a niečomu sa venovať, ale len čo už hračku nepotrebujem alebo nechcem, upracem ju na pôvodné miesto. Len tak si ju môžu požičať ostatní, veď hračka je tu pre všetkých. Pýtate sa, či je možné, aby tieto princípy také maličké dieťa pochopilo? Odborníci sa zhodujú na tom, že áno, a prax tiež hovorí v prospech Montessori výučby.

Perfektne premyslená je aj „skladba“ detí na lekciách. Zvyčajne sa snaží držať tzv. trojročie, to znamená, že s deťmi, ktoré majú dva roky, sú tu už len deti, ktoré majú tri alebo štyri roky. Mladší sa od tých o niečo starších učia a tie staršie si vyskúšajú, aké to je byť tými zodpovednejšími a skúsenejšími v kolektíve.

Rozoznať dobro od zla alebo správať sa podobne v súkromí aj na verejnosti. Ako vychovať z dieťaťa čestného človiečika? Aj o tom sme už písali. 

Talianska pedagogička a vedkyňa, ktorá žila na prelome 19. a 20. storočia, sa do dejín vzdelávania a výchovy zapísala vlastným postupom, ako deťom vštepiť pravidlá, disciplínu, ale zároveň im ponechať veľa slobody. Veľký dôraz je kladený na rozvíjanie samostatnosti dieťaťa, čo vyjadruje známe motto: „Pomôž mi, aby som to dokázal sám.“

Ďalšími piliermi tohto vzdelávacieho smeru je napríklad spojenie duševných a fyzických aktivít, napríklad práca rukami a manipulácia s vecami, pracovné miesto bez zbytočných vzruchov alebo samostatný výber toho, čomu sa dieťa bude venovať. Malo by spoznávať a objavovať veci zo skutočného sveta, nie abstraktné veci alebo pilovať zručnosti vytrhnuté z kontextu života. A predovšetkým by sa malo zaoberať tým, čo ho práve najviac zaujíma.